edynaslovakova

Od rána do večera kráčam

Životom, ktorý je plný zla a špiny

A vo mne

Aj napriek tomu toľko svetla

Zatvorím oči a je tu

Môj krásny a nekonečne dokonalý svet

Svet

V ktorom vládne dokonalý mier

Presne taký

Aký máme v duši

Ty

A ja

Avšak z času na čas

Príde zlá chvíľa

Ktorá zaplaví aj moju slnečnú dušu

A všetko šťastie razom zmizne

Tie okamihy kedy je všetko stratené

Kedy sa smútok zjaví ako dúha po daždi

Vtedy sa mi chce kričať

Prečo je svet taký úbohý

Prečo mi berie milované osoby?!

Prečo

Prečo sa to deje?

Potom plačeme

Nad mŕtvymi telami

Kvílime a bedákame

Že sme s nimi dlhšie neboli

Pritom za života

Bolo toľko času

A my

zaujatí

Slepí

Uponáhľaní

Sme si mysleli, že ovládame všetko

Omyl

Sme príliš malí

Aby sme ovplyvnili

Prirodzený kolobeh života

Ktorý občas zasiahne každého z nás

Často veľmi kruto

Nečakane

A bolestivo

Má vôbec zmysel žialiť?

Veď naše blízke

Už mŕtve duše

By to tak nechceli

Nechceli by vidieť

Slzy stekajúce po našej tvári

Našu slabosť

Nie

To by iste nechceli

Na ich poslednej ceste chcú vidieť

Náš úsmev –

Pri spomienkach na ich život

Aby sa aj oni

Mohli usmiať

Pri pomyslení

Že opúšťajú

Náš dokonalý svet