Od rána do večera kráčam
Životom, ktorý je plný zla a špiny
A vo mne
Aj napriek tomu toľko svetla
Zatvorím oči a je tu
Môj krásny a nekonečne dokonalý svet
Svet
V ktorom vládne dokonalý mier
Presne taký
Aký máme v duši
Ty
A ja
Avšak z času na čas
Príde zlá chvíľa
Ktorá zaplaví aj moju slnečnú dušu
A všetko šťastie razom zmizne
Tie okamihy kedy je všetko stratené
Kedy sa smútok zjaví ako dúha po daždi
Vtedy sa mi chce kričať
Prečo je svet taký úbohý
Prečo mi berie milované osoby?!
Prečo
Prečo sa to deje?
Potom plačeme
Nad mŕtvymi telami
Kvílime a bedákame
Že sme s nimi dlhšie neboli
Pritom za života
Bolo toľko času
A my
zaujatí
Slepí
Uponáhľaní
Sme si mysleli, že ovládame všetko
Omyl
Sme príliš malí
Aby sme ovplyvnili
Prirodzený kolobeh života
Ktorý občas zasiahne každého z nás
Často veľmi kruto
Nečakane
A bolestivo
Má vôbec zmysel žialiť?
Veď naše blízke
Už mŕtve duše
By to tak nechceli
Nechceli by vidieť
Slzy stekajúce po našej tvári
Našu slabosť
Nie
To by iste nechceli
Na ich poslednej ceste chcú vidieť
Náš úsmev –
Pri spomienkach na ich život
Aby sa aj oni
Mohli usmiať
Pri pomyslení
Že opúšťajú
Náš dokonalý svet